Pracovná noc zo dňa 15. 3. 1938 ma ešte po toľkých rokov stále máta. Okolo 2. – 3. hodiny nám niekto zabúchal na pekárske okno. Neviem si spomenúť, ktorý to z nás šiestich pracovníkov ako prvý otvoril okno na prízemí a skríkol: „To sú vojaci nemeckého Wehrmachtu.“ Tak skoro ráno bola tma, preto sa dožadovali vstupu do pekárskej šmidne Antonína Brabca. Ich prvé slová po vstupe boli „Vo ist díze stadt?“
Nakoľko iba ja som vedel niekoľko slov po nemecky, musel som robiť dolmečera (tlmočníka). Po príchode akéhosi dôstojníka sme sa dozvedeli, že nemecká armáda prišla na požiadanie prezidenta JUDr. Emila Háchu a od tej chvíle sme Protektorát Böhmen und Mähren. My, ktorí sme rozvážali pečivo, sme chodili medzi pol štvrtou až piatou na šlofíka. Tento raz to odpadlo kvôli mojej nemeckej výslovnosti.
Smer môjho rozvozu bol na trase pekáreň Atonína Brabca – Kunovice. Zastávky som našiel vždy po slepiačky. Začalo to v Derfle hostinec Skřivan, staničná reštaurácia Kunovice, židovský obchod Buchsbaum, potraviny Bři Trubákovi, potraviny B. Majba, hostinec Podlas, potraviny Šustek, pekařství Jan Bolek a druhý židovský obchod na konci Kunovic vd. Grosmanová. Uvedenú túru som objazdil za 50-55 minút. Ten deň za 2 hodiny.
Pri raňajkách som si pripadal ako objaviteľ a spasiteľ okresného mesta Uherské Hradiště. Moja radosť trvala iba niekoľko minút, nakoľko som sa v Moravskej Orlici dočítal, že bol vyhlásený Slovenský štát a ja budem musieť zmeniť bydlisko, alebo definitívne zostať v Protektoráte.
Nerobil som si z toho problémy. Zoznámil som sa s dvoma Slovenkami pochádzajúcimi zo Skalice. Asi o mesiac sme mali skúšobnú jazdu. Ich brat nás čakal v Sudeměřicích a hladko nás previedol cez hraničný prechod.
Ako vzorný žiak som už o tri týždne po pašeráckych chodníčkov cestoval sám. Oporou sa mi stali staničný zriadenec Karel Janeček na strane Sudomeřic a Fero Srholec na strane slovenskej. Takto nečakane sa zo mňa stal pašerák a túto svoju obľúbenú profesiu vykonávam s určitým obmedzením dodnes.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára