Hranice medzi Protektorátom a Slovenskom som prechádzal ako môj neskorší konkurent, knižný Kráľ Šumavy. Na Veľkonočné sviatky v trvaní troch dní som si zašiel za svojimi vernými kamarátmi Karolom Ivičičom a Tónom Mátušom. Pri priateľskom rozhovore som ich oboznamoval s mojimi pašeráckymi akciami. Vôbec som netušil, ba ani mi nenapadla myšlienka, že to bude pre mňa osudné.
Presne som vedel, že lokálka v smere Sudoměřice – Veselí odchádza o 21,45 hodín z miestnej železničnej stanice. Podľa hodiniek som zistil, že vlak odišiel, preto som suverénne prekročil hrádzu a ocitol som sa zoči-voči dvom policajtom Nemeckej Grenz-polizei. Ako ma zazreli, strhli samopaly a zborovo zarevali „Hände hoch“. Odviedli ma na provizórnu colnú stanicu a odtiaľ ma eskortovali na policajný útvar do Strážnice. Uvedenú noc som driemal na ich stoličke, avšak strážili ma dvaja vojaci s automatmi.
Ráno okolo ôsmej hodine mi prikázali nastúpiť do motorkovej trojkolky a odtiaľ na Geheime Stadt Göding-Hodonín. Zasa ma umiestnili do akejsi miestnosti, kde bolo asi 10 školských lavíc, každá samostatne. V uvedenej miestnosti za stolom sedel akýsi chlapík, ktorý sa po mne stále pozeral. Nakoniec povstal, pritlačil ma k múru a presne dvakrát mi hlavu otrepal o stenu. Po jeho ohlásení telefónom prišiel ďalší a ten ma odviedol do väznice.
Na samotke, kde ma umiestnil správca väznice p. Vodák, nás bolo 6 obžalovaných. Tí ma prijali s určitou nevôľou, avšak o niekoľko hodín som spĺňal ich väzenské kritériá a navrhli ma za veliteľa samotky.
Po večierke prišiel službu konajúci bachar a pýta sa: „Čo si ukradol?“. Ja mu odpoviem: „Prešiel som iba hranice medzi Slovenskom a Protektorátom“. „Zajtra pôjdeš dopoludnia na výsluch, upozorňujem ťa, aby si hovoril pravdu“.
Po jeho odchode som sa dozvedel, že je to hodonínsky občan a býva na Červených domkoch, vo vlastnom dome, a menuje sa Georg Lipka. Skutočne presne prišiel pre mňa a uviedol ma na prízemie do malej kancelárie.
O tom v ďalšom príbehu.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára