Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

0
Predslov – Príbeh 1
„Čo som sa po horách nachodil, čo som sa nazbíjal.“ No veď vieš, to oné, veď vieš, no to oné. Prisahám, chlapci. Až raz zomriem, alebo to budem predstierať, kopnem do vrchnáka truhly. Ten odletí ako páperie z kanadských topoľov, a pozriem sa, kto ma prišiel odprevadiť na poslednej ceste. A ihneď odhalím, kto je priateľ, a kto falošný úžerník.
Tak i ty, Kristína, si tu? Choď radšej domov. Ty si už v obecnej škole na mňa žalovala. Preto som sa nestal trubkárom. Len obyčajným bubeníkom. Katarína, aj ty choď preč! Od teba som kúpil 5 škrečkov, vycáloval ti 30,- Kčs, aj keď na blšom trhu stáli iba 10,- Kčs. A pri prehliadke som zistil, že sú to biele myšičky. Rozsypal som ich po letisku a hanbu som išiel zapiť na Rendéz k starému Rollerovi. Aj ty si došla, Hermína? Ty tu môžeš zostať. Helena, zostaň tiež. A modli sa za moju hriešnu dušu.
Policajt Lajko, aj ty si prišiel? Tak skoč k starému Lopašovskému pre dve pivá a borovičky. Naposledy si ťukneme. Ale dávaj si pozor. Starý Lopašovský čapuje pivo 12-ku z pípy 10-ky. Á, to je veľké prekvapenie! Feri Buzgo, aj ty si tu? A kde je celý tvoj erotický salón? Vitaj, súdruh kapitán Lajko Beňo. Frguľu máš stále červenšiu a väčšiu. Keby sa ti do nej niekto zahryzol, bude 21 dní ožratý a mesiac na maródke.
Bože môj, to je prekvapenie! Aj ty si prikvitol, Sedro? Na tých šmatlavých, pekárskych, pavučinových nohách? Okolo Šprincláku si natrhal kyticu divokých kvetov a tú mi dávaš na truhlu? A máš za čo, lebo ty si mi najviac zla narobil.
Ešte som ťa poriadne nepoznal a už si ma súdil u Mestského súdu Bratislava-mesto. Ako sudca z ľudu. Sudca JUDr. Jozef Buchta ťa stále kopal do členkov. Napriek tomu si chrápal. A celá súdna miestnosť obdivovala tvoj dobrý spánok.
Keď si sa nasťahoval na štadión, tam som sa s tebou veľmi skamarátil. Ale najviac si ma naučil slopať. Po otvorení športovej haly si ma so synom Jeňom, Mirom Fekym a bratmi Kovárovcami pozval do Baška bufetu. Tam ste mi naolejovali ruky, obišli nákladné autá, načiernili ma, a keď som bol ako neger, začali ste spievať: „Singi jou jou jupí jupí jou, práci nedostanu, černou kůži mám“. Tak, aby všetko počula tá klebetnica, barmanka Baška. Tá si z nakradnutých peňazí kúpila veľký kastról, otočila ho hore dnom a umiestnila naň porcelánový hrnček. Ten používala namiesto policajnej ploštice, aby jej nič neušlo.
To by som ti snáď ešte odpustil. Len nie tieto tri veci.
Načiernili ste ma a povedal si, že ma odprevadíš domov. Prešli sme niekoľko metrov a nalepil si mi plagát „Trojkráľová obeť“. Prvá ho zbadala tá šéf-bosorka, no oné, Žáková. Uštipačne podotkla: „Súdruh Belaj, čože agitujete Troch kráľov, veď onedlho bude popolná streda“. Ja som jej odpovedal: „Však Vám dojdem na škaredú stredu zablahoželať, lebo máte meno“. Prišiel som domov a zvalil sa do bielych perín. O dve hodiny prišla domov moja Mara. Tá ježibaba Žáková ju už informovala, aký som namaľovaný. Mara nevedela, či sa má smiať, alebo plakať. Podala mi solvinu a poslala ma pod sprchu. Vieš, Mara bola vždy charakter. Tak som sa s tou solvinou poumýval, že niekoľko dní som bol ako v ohni. Celé telo ma štípalo a papuľa najviac. V robote, keď ma chlapi uvideli, jeden za druhým sa chodili na vrátnicu pozerať a pýtať „pil si vitriol? zožral si kýbel feferónok?“. Aj to ti odpúšťam.
Ale to, ako ste ma s tvojím synom Tónom oklamali s telefónom, to bol vrchol. Tóno mi dal 100,- Kčs, aby som išiel kúpiť 5 pív, že on medzi tým zavolá manželke do Švajcu. Súhlasil som. Asi za mesiac príde môj nadriadený Edo Bednárik a hovorí: „Pán Belaj, vy máte rodinu na Filipínach?“ „Kdeže, rodinu mám v Rači, vo Vajnoroch a dcéru vydatú vo Zvolene,“ odpovedal som. „Dňa 6. 7. 1998 ste mali nočnú službu a niekto volal na Filipíny. Ten telefonát stál 685,- korún. To budete musieť uhradiť.“ Podnik zakrátko zlikvidovali. Tak ti odpúšťam aj toto.
Ale poslednú vec, čo si mi urobil, tú ti neodpustím.
Nalial si do mňa 4 poldecáky a tajnostkársky si povedal, že tu u teba chrápala Jana Kudlajska staršia. A keď ste išli do postele, že ti povedala: „Na noc si dávam protézu do pohára s vodou“. Na znak dobrej vôle som bol ochotný i ja si dať svoju zubnú protézu do toho istého pohára. Ráno ma budili pozemné hokejistky, aby som im išiel povalcovať škvarové ihrisko. Povedal si mi, že si si omylom zobral jej zubnú protézu. Zabalil si ju do poštovej obálky a poslal ma odniesť a odovzdať ju Jane. Vraj mi dá od radosti vypiť. Tak som aj urobil. Na moje zvonenie Jana otvorila. Nechcela, aby som išiel ďalej, lebo má návštevu. Napriek tomu som vkročil do bytu a protézu jej odovzdal. Tá návšteva bola moja manželka Mara a druhá mne neznáma pani. Po odovzdaní balíčka som žiadal odmenu. Všetky tri sa ako na povel postavili a z bytu ma vyhodili. Ešte v ten deň som dostal telegram: „Nakoľko ste porušil pravidlá spoločenského správania, podávam na Vás trestné oznámenie podľa § 312 ods. B, písm. C“.
Ale už mi radšej sklop ten vrchnák a ja si naposledy zaspievam: „Čo som sa po horách nachodil, čo som sa nazbíjal.“ A pozdravuj všetkých futbalistov Rače.

Pohrebné blues Milana Belaja
napísal Miloš Sedramač

0 komentárov:

Zverejnenie komentára