„Mein liebe sohn, ich 20 jahr ni du šaven!“

Nakoľko sa syn Jeňo osvedčil pri ceste do Rakúska, o rok obdržal znovu výjazdnú doložku, tentoraz do Švajčiarska. Ako vždy som akciu dôsledne pripravil. 

Tento krát som do toho zatiahol i môjho rakúskeho kamaráta Tondu Janulíka. Ten pri návšteve ČSR býval vždy u mňa. Ráno ma i s piatimi kuframi odviezol na hlavnú stanicu a sám v bordovej 120-tke cestoval cez hraničný prechod Petržalka - Berg. Ja som išiel vlakom cez prechod Devínska Nová Ves - Marcheg.

Na našej strane som hravo prešiel. Horšie sa to vyvíjalo v Marchegu.

Dvaja rakúski colníci prezerali každý kufor a dokonca i aktovky. Díval som sa z okna vlaku a vtom zbadám syna Jeňu. Stiahnem oblok a začnem kričať v mojej račianskej nemčine „Mein liebe sohn, ich 20 jahr ni du šaven!“.

Nečakal som na colnú prehliadku a rozbehol som sa za ním na perón.

On pochopil, roztiahol paže a ja som vletel do jeho náručia ako tajfún. Obaja sme spadli do snehového poprašku. Obzriem sa, čo sa deje vo vlaku a vidím neuveriteľnú vec. Colníci mi vynášajú mojich päť kufrov. Ja sa im stačím iba poďakovať, ukázať im pas, ktorý mám v kabáte a oni mi na dôvažok dajú štempel, že som v Österreichu.

Keby však prišli kúsok za budovu stanice, zazreli by tam červené auto s poznávacou značkou CS, určite by mi nenosili kufre až na perón. Napriek tomu im ďakujem.

O 21 dní na spiatočnej ceste to už také veselé nebolo.

Ja som prešiel hladko napriek tomu, že som v kufri prevážal dva magneťáky bez krabíc, tie prenášal Jeňo zo špinavými zvrškami. Po odchode vlakovej súpravy do Bratislavy mi colník oznámil, že mu telefonoval P .K., že je všetko v poriadku, i keď jeho mladý kolega zháňal tie dva megneťáky, ktoré zajtra na štadióne preclíme.

To preclievanie sme skutočne uskutočnili a to nielen na štadióne, ale vždy v podnikoch II. cenovej skupiny.

Na záver je treba podotknúť, že po toľkých prešľapoch a humorných príhodách sa radi spolu stretávame, tentoraz bez hraničných závor.