Moja
sestra Anina, ako jej hovorím, odišla aj s tetou Máriou Svadbíkovou za akcie „Češi
peši do Prahy“. Uvedené heslo razila Ľudová strana Hlinkova.
Raz
prišla s návrhom, že by rada navštívila našu matku v jej kaviarni na Víznerovej
ulici, kde jej predtým pomáhala. Toto stretnutie som jej skutočne za spolupráce
mojich priateľov pašerákov bezpečne zariadil.
Asi
za dva mesiace ma znovu žiadala o spoločnú cestu na Slovensko za našou matkou.
Uvedené akcie som vedel vždy perfektne pripraviť.
Z
vlaku sme spoločne vystúpili a odišli sme smerom k pánovi staničnému Janečkovi,
do jeho domu, kde sme počkali, až sa zotmie. Pri potôčiku, ktorý rozdeľoval
našu republiku ČSR na dve krajiny, sme zistili nemilú vec. Bol rozliaty a
kamene smerujúce na Slovensko nebolo vôbec vidieť.
Sestra
okamžite našla riešenie, mala vysoké kozáčiky
a preniesla
ma na chrbte so slovami:
„Takéhoto
chrústika ako si ty preniesť tie tri-štyri metre pre mňa nič nie je.“
Kto
mal väčšiu radosť, než naša matka v Bratislave, že nás znovu vidí. Nabalila nás,
a preto cesta späť bola samý humor. Cesta späť už bola hladkou záležitosťou
súrodeneckej dvojice, nakoľko Sudoměřický potok klesol do svojho pôvodného
stavu. Ruka v ruke sme prešli do Protektorátu, ktorý sme spoločne nenávideli. A
dnes po takmer 70 rokoch sa pri spomienke na túto udalosť z nášho života, spoločne
vždy zasmejeme.
Podotýkam,
že s mojou sestrou, dnes 85-ročnou, sme na seba počas celého života nemali
jedno, jedno, jedno zlé slovo a máme sa radi stále, ako za mlada.
Súrodenci
Anina a Milan Sedramačovci.

0 komentárov:
Zverejnenie komentára