V roku
2004 sme spoločne so synom Jeňom opäť vyrazili do Švajčiarska.
Tentoraz
sme sa nezastavili vo Viedni, ale sme uháňali do Bazileja.
Hraničný
prechod Pertžalka - Berg sme len tak hladko prešli a nemuseli sme vôbec
ukazovať pasy.
Takto
hladko prídeme na štátnu hranicu so Švajčiarskom a po odovzdaní pasov a ich
kontrole sa pýta colník, kde je tá pani. Ja svojou slabou nemčinou mu odpoviem:
„O
akú pani ide?“
Podá
mi pas a ja spatrím fotografiu mojej nevesty Darinky.
Pýtam
sa syna:
„Ty,
kde máš pas?“
Museli
sme cúvnuť asi o 20 metrov a tam začal cirkus v podaní Sedra. Rozhodli sa
pasovák a colník, že mne kúpia lístok na vlak do stanice Badische Bahnhof vzdialenej
iba 1200 metrov a Jeňo musí opustiť ich územie, pokiaľ nedoručí svoj pas.
Táto
slovná kombinácia trvala takmer pol hodiny.
Ja
som stále apeloval, že ideme na hochcajt (svadbu) a oni zasa svoje, že mi
zakúpia na ten krátky úsek cesty železničný lístok.
Po
pol hodine rozhodli velitelia smeny, pasovák a colník, že Jeňo okamžite musí
opustiť územie švajčiarske a počkať, až mu bude doručený leteckou poštou
jeho pas.
Zasa
to malo problém, nakoľko Jeňova manželka večer i so skupinou spoluzamestnancov
Agrozetu išli do Poľska na nákupy. Už som nevedel, čo mám a ako argumentovať, preto
som sa rozhodol svoje veci znovu naložiť do auta s tým, že budem na území NSR
čakať na poštu, ktorá doručí Jeňov pas.
Nakoniec
som príslušníkov upozornil, že ak do rána zomriem, musia ma na ich trovy
pochovať.
To
bol úder pod pás, s tým nepočítali. Preto sa spoločne zobrali do malej
kancelárie, zavolali príslušného colníka a ten sa nás pýta, kedy cestujeme späť.
Odpoviem mu, že ideme vo štvrtok na svadbu a v piatok okolo 10,00 hod. ideme späť.
Svadbu
sme odbavili v NSR, boli sme aj na svadobnej prísahe manželov, bohužiaľ
sme prišli v piatok na hraničný prechod o 2 hodiny neskôr.
Zhodou
okolností ten colník, ktorý to všetko začal, mal opäť službu a pri ukázaní
Jeňovho pasu ma vyzdvihol a tancoval so mnou, ako s nejakou primabalerínou.
Domnievam
sa, že taký cirkus bez obecenstva tam nemali a verím, že v blízkom čase ho ani
nebudú mať.
Záverom
Vám iba ďakujem v tejto nezávidenej a zložitej situácii pre nás.
Pas
poslala dcéra Ivuška a poštovné sa vyšplhalo na 680 Sk zo dňa 6. 7. 2004.
Uvedená
skutočnosť sa odohrala na hraničnom prechode Wesvan Grenze.

0 komentárov:
Zverejnenie komentára