Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

16.5.12
0
Náš otec Tomo Sedramac bol Chorvát. Narodil sa v roku 1865 v obci Severin, okres Bjelovar, blízko chorvátsko-maďarských hraníc.

Starý otec tam mal mlýn, byl mlynár. Otec bol jeho jediný syn. Keď mu zomrela maminka, starý otec sa znovu oženil a s druhou ženou mal zase len jednoho chlapca, volal sa Jovo. Z toho sa stal pravoslávny pop. Otec odišiel zo Severina do Viedne, tam mal potom kaviarničku.

Naša maminka Františka Brabcová byla zase z Českomoravskej vysočiny, z Třebíče. Tam máme korene, ale tých už je málo. Mama sa narodila v roku 1895 ako najmladšia zo siedmich detí, medzi ňou a najstarším bratom bolo 20 rokov. Starší brat Alois a za ním staršia sestra Marie odišli do Viedne a pritiahli tam ešče za Rakúsko-Uhorska aj mamu.

Tam ňekde tata videl mamu obsluhovat a páčilo sa mu, jaká bola šikovná. Tak jej začal dvorit a aj ked bol o 30 rokov starší, bola z teho svadba.

Tata bol teda pravý Chorvát, mama Moravka, takže my sme Chorváti Moravané.

Otec chodieval často z Viedne do Piešťan. Kraj okolo Račištorfa sa mu zdal jak u nich, v Chorvátsku. Tata si tu vyhliadol miesto a išel kupovat. V roku 1919 kúpil podla realitnej kancelárie celý majer, od hradskej až po nádražie. Volalo sa to Peklo. Bol tam šenk a bírešké budovy a byty a v tých bírešských domoch bývali Svobodovci, Zemanovci, Máťušovci... Jak končili tí bírešské domy, za tým bol vinohrad až dole po nádraží...

Tata ten majer, to Peklo, kúpil od nejakého pána Alexa Brychtu. Bol to zájazdový hostinec, tam sa kone prepriahali, boli tam maštale. Za to celé Peklo dal tata 60 tisíc, čo vtedy bolo velmi vela peňazí. No a tak sa v 1919. mama s tatem dosťahovali sem.

S našima z Viedne prišli aj teta Marie, mamina o 10 rokov staršia sestra, naša krstná mama, se svojím mužem. Strýček byl ve Viedni železničárem. Volal sa Matouš Svadbík, bol též Moravák, pochádzal z Hluku.

Teta se strýčkem chvílu bývali u našich v Pekle. Potom si železničári postavili Mrázovú kolóniu, Mrázdorf. Štát im na to dal peňáze a oni to splácali.

V 1921. sa v Pekle na šenku narodil Milánek. Ja sem sa narodila v 1923., už né na šenku. Milánek je krstený Miloš, ale tata nechcel Miloša, oni chceli Milana. A pán farár nechcel teho Milana dat, takže Mikuláš, no a s tým ani tata ani mama nesúhlasili, tak mu dali meno Miloš. Ja som sa dozvedela, že mám brata Miloša, až som mala ale 15 rokov. My sme mu všetci říkali Milánku, né? Mama, teta, všetci len Milánku, takže pre nás bol Milánek a mne to úplne čudne zneje, ked bych mu já mala povedat Miloš.


No a nevím, ale za nejaký čas, ja som bola decko, ked si to vyprávali mama s tatem, že? ten pán Brychta že došel na to, že neboli tí peňáze kolkované. Tata tvrdil, že boli, ale neškriepil sa, tak musel polovičku toho Pekla predat. Predal tú časť se šenkem, lebo on nechcel v tem šenku byt. On došel z Viedne, pánsky pán, a tuto mal robit šenkára? A boli tu Poláčkovci a takí, takže tata to nechcel, predal tú polovičku Khandlovcom a tí sa tam teda nasťahovali.

V 1925., 1926. bol v Pekle taký aj 10-árový dvor a tam bolo vyše 60 detí. Máťušovci, tých bolo asi deset, Zemanovci, Vítkovci, tam boli Pišta, Berta, čo je v Mederi, potom Gabika, čo je na Rendezi, my sme ji ríkali Elen, a ešče jedna tam bola, tuším Anežka. Ivičičovci, tých bolo též ale deset, Svobodovci, Veselskí boli traja. Ivičičovci bývali tam, kde potom bývali Wenzlovci. Potom tam bývali Polákovci, Jarko, Lojzo, Tóno, ten bol tak starý jak já. U Polákú bývali Kučerovci a vedla boli Krútilovci, rodičia Aranky Kučerovej, potom bola Anička a Hermína a Karol. Pani Kučerová bola najstaršia a bola velmi dobrá krajčírka.

Mama s tatem sa doma rozprávali nemecky a maminka s tetu na nás česky a na dvori sme vyprávali račansky. Náš tata ovládal chorvátsky, srbsky, nemecky aj maďarsky. Slovensky len tolko: „Dety, tak robte, aby ste mohli kludno spávat.“

Rodičia mali v Bratislave kaviarničku na Poštovej, čo už teda neni, už to zbúrali. Ked mal Milánek asi sedem rokú a ja päť, mama s tatem sa rozišli. Tata odišiel s osemnástročnou služkou do Trnavy, tam mal zase kaviarničku. Mňa si vzala teta Marie, ja sem vlastne vyrastala u nej v tem Mrázdorfe.

Jedenást rokú sem bola u tety, od šest do sedemnást, za čo som jej velmi vďačná, lebo som u nej mala krásne detstvo. Bývali sme v tem Mrázdorfje a okná sme mali na Raču, to bolo prázdne. Teraz sobota po obede, išla skupina, spievali krásne slovensky, za nima išla skupina, spievali nemecky, prešla skupina, išli Maďari, spievali maďarsky. Nikdy nebolo žiadneho, že ty si ten alebo ty si ten.

Až v 1939., keď začli Nemci nosit tie biele ponožky, krátke gate a začli sa vyťahovat v Rači, už to začalo. Slováci si držali svoje, Nemci si držali svoje, takže tam už sa nedalo.

Hanba priznat, že ja som nikdy nebola v Chorvátsku. Z otcovej rodiny som nikoho nepoznala, s nikým som sa nestretla. Aj starého otca, mlynára z Bjelovaru, som poznala len z rozprávania. Otcovho brata Jova, toho popa, cez vojnu, v 1941. alebo 1942., popravili ustašovci.

Otec furt sluboval, že až bude po vojne, že nás tam zobere. No otec zomrel v 1944., a tak som si po vojne povedala, že musím tú rodinu vypátrat. Tak som tam cez Červený kríž písala a skutečne mi sesternica aj odpísala. Bola učiteľka už na dôchodku. No potom sa tie krajiny nejak rozdvojili, tí boli komunistickí a tí neboli komunistickí, takže absolútne sme si nemohli písat a tým celé moje príbuzenstvo zmizlo.

Mama sa vydala, až ked tata v 1944. zomrel. Jej druhý muž bol čiašnik, velmi dobrý človek. Volal sa Jan Chlupsa a bol rodený Pražák. S mamu bývali v Bratislave, išli do kaviarničky na Poštovej, z Poštovej išli na Uherskú.

Khandlovci mali Peklo dovtedy, než im to zeštátnili. Potom tam ešče bol ten Ráj nebo jak sa to volalo, takže asi dovtedy ešče chvílu to Vlado védel a potom už z teho spravili aj bufet a oni do teho už nemali čo rozprávat.

V Pekle sme bývali do 1971., potom nám to vzali na tú cestu. Tá autostráda ide priamo cez našu spálňou. No a zato ja som päť rokov nemohla íst dole, vobec som nechodila dole, tak mňa srdce bolelo. Lebo šak obidvaja sme sa tam narodili a mama tam mala pekný byt, Milánek tam mal pekný byt a já tiež.

Mama mala zelený zákal a oslepla, nechala sem si ju u mňa. Tvrdila - a možem povedat, že žila dobre, nech to zaklepem - že nejlepší bylo za Františka Josefa.

„Rohlík stál jeden krejcar,“ naša mama vyprávala.
„Mami, nač to vyprávjate, ked už to není“, né?

Už sem ju nedala ani do nemocnice, umrela u nás doma v 1984. roku.


Na detstvo, brata Miloša, Peklo a Raj spomínala
Anči Tapšíková, rod. Sedramacová




Novší príspevok
starší príspevok
(zobrazuje sa najstarší príspevok)

0 komentárov:

Zverejnenie komentára